Denník pod zámkom - časť prvá

5. december 1998 (mám 19 rokov)

Pozerám sa z okna. Celá krajina je pod snehom. Krásna biela farba ťahá oči a mňa toto obdobie napĺňa neuveriteľným šťastím a spokojnosťou. Dojemné filmy ma vedia rozplakať a večerná Bratislava vysvietená vianočnými ozdobami vo mne prebúdza pocit uspokojenia a detského nadšenia. Občas počuť rachot hodeného piráta a deti sa na dvore guľujú a sánkujú. Sú celé mokré a akiste premrznuté, ale sú vysmiate a podistým i šťastné. Oblieva ma melanchólia a nie je to zlé. Počúvam CD Madonny s názvom Ray of light. Celú noc som sa prebúdzala na rany, ktoré spôsoboval topiaci sa sneh zo strechy nášho petržalského paneláku. Asi sa dosť oteplilo, čo nie je dobré znamenie. Keď je vonku čľapkanica, neveští to nič pozitívne.

Predvianočné naháňačky, mokro, sneh, zápchy, stres a nervozita. Človek aby sa zbláznil. Asi budem mať dosť problémov, no nechcem, aby prevŕšili moju radosť z Vianoc. Chcela by som napísať čosi o mojom momentálnom živote. Píšem si do svojho denníčka stále len o chlapcoch a o problémoch s nimi. Akoby len o nich bol ten život. Veru.

Rado odišiel do Viedne bez toho, aby mi o tom čosi spomenul a tak som si povedala Dosť! a vzdala som sa ho. On o tom ešte nevie, ale akiste ho to nebude mrzieť, lebo sa mu nepodarilo ma dostať do postele (zase ďalší v poradí) a asi na to nemá už ani náladu.
Ale nevravím, že bol zlý. Ako človek - chalan bol dosť hlupák, ale nemohol za to. Od jeho kamarátov som sa dozvedela, že vraj ich obtiahol o 20 litrov a vraj berie anaboliká na rast svalov a že je namyslený. Vraj: "Ten si myslí, že je veľký inteligent, ide si ako nejaký najväčší buchar, ovešaný zlatom, čo sa vozí meďákom a pritom je blbý jak táčky."
To o ňom povedali jeho "kamaráti". A pritom je to to, čo ma na ňom asi priťahovalo. Nič viac tam nebolo. Nie som žiadna hlupaňa, no občas mi takto preskočí a prejavím sa ako slaboch. Hneď, ako som ho zbadala v KGB, som ho chcela mať. Bavilo ma ho podpichovať a vedel sa úžasne bozkávať. Hovoril o sebe, že sa podobá na Dolpha Lungrena. Nehovorím, že nie, ale nemusel sa tým hneď vychvaľovať...
Aj večera pri sviečkach sa mi veľmi páčila, len škoda, že sme polovicu pretelefonovali. V reštaurácii u Lista si musia o mne myslieť, že som nejaká divná či čo. Každú chvíľu tam idem s iným chalanom. Skoro žiadne kamošky so mnou nechodia von, len chlapi sa lepia jak také lepidlo. Nechápem tomu.

Pokiaľ ide o Igora (ukrajinca), už som sa ho nadobro zbavila. Erik sa so mnou nemôže stretávať, lebo má vraj dáky prúser s frajerkou (asi žiarli potvora). Gabo mi raz za čas zavolá (ostal mi verný taaaak dlho, môj prvý vážny vzťah). Igor zo Sybily mi už lezie na nervy. Minule sme boli uňho s kamoškou a začal na mňa striekať šľahačku. Neviem, či si predstavoval dáku romantiku, ale dopadlo to tvrdým bojom. Som prišla do práce s modrinami a odreninami, jak keby ma dáky pes napadol. Navyše, ani ma nebaví ho škrabať na chrbáte, čo on síce vydrží aj dve hodiny, ale ja už mám kŕče na všetkých článkoch prstov.

Ďalším divom sveta je Andrej. Poznáme sa už tri štvrte roka a prišla som na to, že ma chce. Normálne chce so mnou chodiť. Ale však on je môj kamarát. Nechápem, ako mu to vzišlo na um, však to ani nie je možné. S kamošom chodiť. Uff... Však som uňho už dve noci spala, keď sme žúrovali, tak keby som ho chcela, tak mi to hádam aj došľapne, či nie??

Chlapom proste preskakuje. Máme v KGB nového kuchára. Ten mi povedal, že vraj mu pripomínam jeho bývalú lásku a že presne takú babu hľadá. Zostala som v šoku! Ja som sa k nemu správala priateľsky a on si to asi nejako zle vysvetlil alebo čo. No dať dvom chlapom za deň odpis, to ma stojí veľa námahy. Ale musím to brať tak, že ani ja nemám v živote to šťastie mať toho, koho chcem ja. Práveže naopak. Moju naivnú povahu, kvôli ktorej mám tendenciu pomáhať, byť slušná, milá, usmievavá, niektorí ľudia pochopia celkom zle a si hádam myslia, že som pre nich tá pravá.

Nuž, ale musím prezradiť, že som niekoho predsa len stretla. Sedel na bare, popíjal whisky a objednal si u mňa jedlo. Síce mu to trvalo pár hodín, kým sa odhodlal ma osloviť, ale predsa. Nikdy predtým som to neurobila, no jeho pozvanie na drink po práci som prijala. Mal o 10 rokov viac než ja, čo mi vyhovovalo. S puberťákmi si totiž absolútne nerozumiem. Po dlhom večery pri drinkoch sme zatvorili niekoľko podnikov v meste. Až o siedmej ráno sme si vymenili telefónne čísla a po pár dňoch sme sa opäť stretli. Bol nejaký rozvášnený, furt ma chcel bozkávať a dokonca ma drzo pomačkal. Nuž, vyzeral tak slušne, ale asi taký nebude. Je to zvláštne ďalší človek, čo ma chce dostať do postele. Hm. Ja tieto typy akoby zázrakom priťahujem. Nevadí. Pôjdem s ním na rande a pokúsim sa ho namotať, aby sa do mňa zamiloval srdcom, nie telom. Ak to však nepôjde, pošlem ho kade ľahšie.

Tak, dnes ma s ním čaká rande. Včera mi volal, vraj pôjdeme do kina a potom si niekde sadnúť. No verím tomu, že ma bude ťahať k nemu domov. A ja by som tak rada konečne mala pri sebe niekoho, kto by ma mal rád, kto by ma obdarovával nielen darčekmmi, ale hlavne láskou, pevným objatím a nežným pohladením po vláskoch. Niekoho, kto by sa mi hral s vlasmi a sníval so mnou sny, guľoval sa so mnou, bláznil, rátal so mnou hviezdy a prežíval so mnou filmy. Vidieť na ňom, že je so mnou šťastný a veľmi mu chýbam. A hlavne teraz, keď sa blížia tie sviatky. No veľmi sa bojím, že čosi také už nezažijem...čo len mám robiť, aby to bolo úplne ináč. Tak, ako to z celého srdca chcem ja...