Životná púť sa zbabelo zmetá,
mám v sebe privátny prevrat,
s otrokmi svojho „ja“ spätá,
šepká mi svedomie - vraj tú hru nehrať...
dno oceánu prikrylo telo,
zostalo zaťažené závažím,
to telo, čo uletieť chcelo...
ten, čo i vodu ostro prehluší,
zasadil malý klas v nás,
jeho tep dostal sa mi do uší...
stretnúť ho a zistiť jeho rebríček,
čo prešlo do nespavosti,
a vzťah bol plný potýčiek...
city zafarbili svoje tiene,
roztopil sa ortieľ mrazu,
v bruchu šemotia si motýle...
báda ma, pripomína sa,
už nie len jedného - už mám dvoch,
srdce vo veľkých problémoch – zvŕta sa...
myšlienky však neverné nestíchli,
nedajú sa vymazať či umlčať,
a to sme toho mnoho nestihli...
nespálim mosty, neutnem city,
budem sa snažiť sa nebáť,
že okrem sladkostí si tu i Ty...:-)
3 komentáre:
Veľmi krásne. Bojím sa tomu porozumieť..
Už tomu konečne rozumiem. Tie dve stránky mince je na jednej strane ten veselý úsmev na fotografii a na druhej strane ten smutný text. Ale mi to trvalo...
Veď nebuď smutná, nemáš na to žiaden dôvod. :-)
Nie som smutná..:-)
Som len večne nespokojná a som žena. Čo to je to isté???
Zverejnenie komentára